Rozlomity klub Košice

miesto kde to naozaj žije lezením , don't stop climbing

    Informácie o lezeckej stene: LEZECKÁ STENA ROZLOMITY
    Facebook profil lezeckej steny: FACEBOOK LEZECKÁ STENA ROZLOMITY
    Facebook profil lezeckého obchodu: LEZECKÝ OBCHOD ROZLOMITY
Okt
27

Kalymnos

Pridané uživateľom Jerry

arhi_barbara_7a.jpgPo vydarenom lete a dvoch mesiacoch lezenia len v Zádiely ma napadlo, že by nebolo od veci pozrieť sa po dlhom čase na nejakú novú skalu. Keďže som už dlhšie počúval samé ódy na lezenie na gréckom ostrove Kalymnos, trochu som posurfoval po webe a našiel som celkom výhodný zájazd. Hneď som teda začal hľadať spolupáchateľov. Akonáhle sme boli štyria, zájazd zrušili…

Tak znovu na web. Lacné letenky týmto smerom na október neboli, tak sme sa po prehodnotení niekoľkých možností rozhodli pre zájazd s cestovkou na susedný Kos s tým, že na Kalymnose si vybavíme ubytovanie sami. Počas kombinovania a hľadania spôsobu dopravy som prišiel o parťáka a keďže som už žiadneho spolulezca nezohnal, vyrazili sme nakoniec traja. Napriek tomu sme tvorili takmer polovicu zájazdu – v lietadle sme leteli siedmi pasažieri. Samozrejme sme využili, že na každého z nás pripadala jedna letuška (zistili sme, že aj jedna fľaša vína) a náležite sme využiliich ochotu obsluhovať pasažierov. Po prílete na Kos sme sa vyspali, zjedli predplatené raňajky a rozlúčili sme sa na 10 dní s ostatnými účastníkmi zájazdu.

Bruno a Strejdo boli na Kalymnose už vlani, takže vedeli, že treba ísť do Mastihari, odkiaľ jazdí každú hodinu katamaran na Kalymnos (tohto roku to bolo za 6,-EUR – dá sa ísť aj trajektom, trvá to dlhšie, ale je to o niečo lacnejšie).

Už keď sme sa blížili k prístavu Pothia, ktorá je hlavným mestom (je to skôr rybárska dedinka) bolo zrejmé, že na tomto ostrove rastú len skaly. V Pothii sme nasadli na autobus, ktorý nás doviezol do skutočnej lezeckej Mekky – mestečka Massouri. Po vystúpení z autobusu mi chýbali už len transparenty „Lezec je našinec”. Snáď na každej krčme, či hotelíku je nápis „Vítame lezcov”, „Ubytovanie pre lezcov” a najviac sa mi páčilo „Happy hour for happy climber”, ktoré oznamovalo, že od 18,oo – 19,oo je pivo len za 2,- EUR (inak stojí v krčme 2,50).

Ubytovanie sa nám podarilo zohnať za 5,- EUR a ešte nám teta nosila každé ráno raňajky (bežne sa dá ubytovať za 10 – 15,- EUR, ale netreba skočiť na prvú ponuku).

Ja som sa síce po pohľade na fantastické skaly nad Massouri už nevedel dočkať lezenia, ale chalanni ma presvedčili, že najprv sa treba aklimatizovať. A tak sme išli kúpiť sprievodcu a potom na pivo. Pri pive sme študovali sprievodcu a a zoznamovali sa s históriou ostrova.

Dozvedel som sa, že obyvatelia Kalymnosu sa v minulosti živili hlavne lovom špongií. Keď zistili, že špongie ich už neuživia, ale že ostrov sa zapáčil divným cudzincom, ktorí lezú po skalách podobne ako ich kozy, jednoducho pochopili a namiesto aby na nich zavolali ochranárov, urobili si z týchto podivínov zdroj obživy. A tak sa z Kalymnosu  stáva skutočný lezecký raj. Momentálne sa lezie v 42 sektoroch (v rezerve sú desiatky ďalších) a je tu viac ako 1000 ciest (v posledných rokoch pribudne asi 100 ciest ročne). Cesty sú perfektne odistené, väčšinou nitmi, občas borhákmi. Osvedčilo sa nám 80 m lano, niektoré cesty majú po štand aj 45 m.Sú tu samozrejme aj viacdĺžkové cesty, ale tých je zatiaľ minimum.

Zoznam nových ciest, ktoré vznikli po vytlačení sprievodcu (v najnovšom sprievodcovi z roku 2008 je 850 ciest) zdarma poskytnú v špeciálnej informačnej kancelárii pre lezcov.

Ideálny čas na návštevu ostrova je koiec septembra – november a potom koniec februára – máj. V lete je príliš horúco, v decembri a januári prší.

Toľko všeobecné informácie a teraz niečo o lezení.

Ráno sme konečne vyrazili do skál. Nádhera, perfektný vápenec, veľa krasových útvarov, tufy, stalaktyty, výborné chyty…

Chalani mali niekoľkomesačný lezecký výpadok a tak sme si nedávali žiadne prehnané športové ciele, ale liezli sme hlavne na on sight (alebo flash). Týmto štýlom sme zvládli cesty do 7a+.

Prvým sektorom, ktorý sme navštívili bol Poets. Mierne previsnutá skala, na začiatok akurát. Dali sme 4 cesty a keďže prišlo slnko, presunuli sme sa ďalej, do sektora Iannis. Tu sme dali ešte jedno 6c+ a ja som sa namontoval aj do 7b+ s príznačným názvom „Tufa King pumped”. Chyty perfektné, ale skala ozaj poriadne pumpovala a tak vydalo len na AF.

Druhý deň sme si vyšlapali trochu vyššie, do sektora Spartacus. Tento sektor je veľmi obľúbený, lebo je tu dlho chládok. Najväčší zážitok bol, keď prišiel možno 50-ročný holohlavý Španiel a skoro onsightoval 8a – Daniboy. Nakoniec v jednom technickom kroku už v poslednej tretine cesty spadol, ale ďalším pokusom cestu v pohode dal. Vyzeralo to tak ľahko, že sa v ten deň pustilo do skúšania niekoľko mladých búchačov, ale ani jednému sa nepodarilo cestu vyliezť. My sme si vyliezli niekoľko pekných dlhých ciest do 6c+  a na druhý pokus sa mi podarila cesta s názvom Alexis Zorbas (7b). Po dni voľna sme sa sem vrátili, lebo som chcel skúsiť cestu Magnetus za 7c, ktorú som videl liezť niekoľkých lezcov a software sa mi zdal celkom jasný. V treťom pokuse to už vyzeralo celkom nádejne, ale vynechal som chyt, zamotali sa mi nohy a tak nakoniec RP nebolo. A na záver nám ešte koza vytiahla z ruksaku banány a zožrala z nich šupky. Vnútro jej nechutilo…

Keďže sme chceli navštíviť čo najviac sektorov, využili sme jednu z mnohých požičovní skútrov a navštívili sme aj vzdialenejšie sektory Arhi a Summertime. V sektore Arhi nájdete aj poriadne previsy s cestami do 8c+, ale aj rajbasy. Do príchodu slnka sme stihli 4 cesty, z ktorých najkrajšia bola Barbara (7a+) s úvodom po previsnutých stĺpoch s ostrými hríbikmi, a technickou stienkou nad previsom – 35 m lezenia vyrovnanej obtiažnosti.  Keď sem dorazilo slnko, presunuli sme sa do sektora Summertime, kde je zase chládok poobede. Tento sektor sa mi zo všetkých navštívených páčil najmenej, ale to už som bol asi ovplyvnený nádhernou skalou v ostatných sektoroch.

Po ďalšom dni voľna prišli ďalšie lahôdky – Panorama a Grande Grotta. Panorama vyzerá z diaľky ako varhany – krasové stekance vytvárajú nádherné stĺpy, akoby píšťaly. Vyliezli sme tu pár pekných ciest a na obed sme sa presunuli vedľa, do jaskyne Grande Grotta, plnej obrovských, menších a malých stalaktitov. O ceste Aegialis (7c), ktorá sa nachádza v ľavej časti jaskyne sa v sprievodcovi píše, že ak by autori dostali za každú fotku z tejto cesty 1 $, boli by dávno milionármi. Ako degustáciu som vyliezol krátku Aphrodite (7a+). Potom sme s úžasom sledovali, ako drobná dievčina v brýlkach lezie Priapos za 7c, 35 m v obrovskom previse. Po každých  4-5 metroch si dokázala nájsť no hand rest a vyzeralo to úplne v pohode. Takže keď sa nás potom jej americká kamoška spýtala, či si to nechceme vyliezť (a vybrať expresy), nechal som sa bez problémov ukecať (kto by nechcel lacné 7c). Zhruba do polovice som ešte stíhal v no handoch regenerovať, ale potom sa vzdialenosti medzi nimi začali prudko predlžovať, aj keď to boli stále len tie 4 metre… Vtedy mi už Strejdo v dobrej nálade oznamoval, že dievča lezie cesty do 8a+ a že ani jej muž s ňou nechce liezť, aby sa mu nesmiali. Posledné metre už to bolo len od nitu k nitu, ale vyliezť som to musel, keď som sľúbil, že vyberiem expresy. Keď som sa úplne vypumpovaný dostal dole, dozvedel som sa ešte, že ona to v ten deň liezla 2x, lebo pri prvom pokuse raz odsadla. Ja som v ten deň už neliezol nič…

Ďalší deň sme ešte vyliezli 3 cesty v sektore Odyssey. Tu sme znovu stretli španielskeho Yula Brynnera a sledovali sme ako sa v pohode prešiel v 7c. Ale už sme nenaleteli. Dali sme tiež on-sight, aj keď len 7a+ (Meltemi).

O 17,oo už sme museli byť v Pothii, aby sme stihli katamaran naspäť na Kos. Tu sme sa opäť pridali k nášmu zájazdu a ráno sme sa snažili zjesť raňajky aj za tých 9 dní, čo sme tam neboli. Cez deň sme ešte na skútroch pojazdili po Kose, našli s Brunom (horlivým „geocachistom”) niekoľko geoskrýší a večer sme sa nalodili smer Pyreus. A po ca 30 hodinách na lodi a 20 hodinách v autobuse sme boli u Tufyho v Brne. Tu sme si prevzali auto, ktorým sme sa dopravili do Žiliny a odtiaľ už som sóloval vlakom do Košíc.

A teraz tu v sychravom jesennom počasí spomínam na slnečný raj a stále viac som presvedčený, že ak existuje lezecké nebo, tak určite vyzerá ako ostrov Kalymnos.

Pridať komentár

Nepodpísané príspevky a komentáre nebudu schválené.

"Hádam si chlap a stojíš za svojim názorom !!!"