84.THT James


Prešiel rok a my sme sa znova vyrazili plní odhodlania hájiť východňarske farby na 84.THT James, konkrétne na Sliezsky dom. Keďže bolo dopredu jasné, že medzi zúčastnenou elitou lezeckej komunity sa výkonmi nepochybne nezaskvieme, tak sme sa aspoň horlivo zúčastňovali.

Nastala očakávaná streda a v duchu tradície sme sa s obrovským hrmotom nahrnuli do Litvora. Ako sa nakoniec ukázalo, zábava bude, pretože obďaleč postavili novú komerčnú umelú stenu. Čo je fajn nápad, no Hasič sa nám posťažoval, že ho z nej vyhnali a to nás patrične pobúrilo. V sekunde bolo rozhodnuté a po príjemnom posedení v Lesanke sme sa ju vybrali pod rúškom tmy vyskúšať. Dobrá bola.

Vo štvrtok ráno sme vstávali. Tento proces by bol námetom nielen na článok, ba priam na telenovelu, ale tie nikoho nezaujímajú tak to necháme tak. Keď že počasie bolo podľa predpokladu príšerné, turistika nás neminula a napriek hmle s viditeľnosťou miestami žiadnou a fyzickým predpokladom sa nám podarilo trafiť žľab medzi Vežou a Stenou pod Skokom a zakrátko sme sa kochali vetrom, zimou a - hlavne teda tou hmlou pri pohľade z vrcholu.

Aspoň že nepršalo	Veža a Stena pod Skokom	Náš cieľ
Náš výstup	Hľadanie vrcholu	Náš vrchol

Tento svetový výstup nás však zmoril natoľko, že Sliezsky dom nám odrazu prišiel ďaleko a vysoko. Chvíľku sme trápili naše závity, ktorým dala posledná noc zabrať a nakoniec sme sa rozhodli zviditeľniť Košické lezenie pred celým svetom príjazdom na Sliezsky dom v taxíku.

Myšlienka to bola v skutku prevratná, hlavne preto, že sa nebolo treba veľmi baliť, len na hrubo nahádzať veci do kufra a samozrejme vyvstala možnosť, dokúpiť aj „nejaké“ pivo. Veď štýl je štýl a taxík vynesie, no ne?

Keď sa bordová plno koňová Octvia odvážne a rýchlo zahryzla do prvých serpentín za otvorenou rampou, naše duše blahom vzlietli k nebesiam. Až sme si pivo držať museli!

Ako každá rozkoš, ani táto však netrvala dlho. Po pár zatáčkach nás prekvapila na úzkej ceste obrovská súprava nakladajúca drevo. No ta sme čakali, reku piva máme dosť, azda si niekto všimne, že nám treba pohodlný prejazd umožniť. Po hodnej chvíli chlapík, ktorý tam vyzeral byť za všetko zodpovedný ( všetci robili a on kibicoval), konečne nabral náš smer. Faktu, že mal zelenú bundu, sme ešte stále nepripisovali veľkú dôležitosť. No on, namiesto toho aby nám zabezpečil uvoľnenie cesty, začal niečo nezmyselne trepať o lesnej stráži, zákaze vjazdu, ba dokonca aj nejaké nemalé peniaze spomínal... už si nepamätám presne, len viem, že moja poznámka o zohľadnení tzv. ľudského hľadiska, ktoré by malo byť nad zákon, ho výrazne pobúrila. Sekundu po tom, čo očervenel od jedu sme už boli vysypaní na ceste aj so všetkým svojim bordelom a náš chrabrý taxík opúšťal bojisko so zaradenou spiatočkou, nakoľko sa nestihol a ani nemal kde otočiť.

A tak sme sa posadili uprostred kopy rozsypaných vecí a ľutujúc sa, otvorili sme ... Oné... Takto sme si teda náš pompézny príjazd nepredstavovali!

Po krátkej porade sme predsa vzali náklad a vyrazili. Pôvodný plán bol iba sa vzdialiť od hučiacej Tatry a nervózneho pána, no nakoniec sme šliapali, no možno aj pol hodiny! Keďže ešte je kus spravodlivosti na svete, po tejto ťažkej skúške nás našiel zásobovač zo Sliezskeho domu a medzi rohlíkami nás prepravil až na miesto určenia... Teda pani čo nás so smiechom podporovala slovami: „Kluci, to máte tak dvacet minut“ nakoniec hoci o tom asi nevie, ani veľmi neklamala. Nuž, prišli sme. Snežilo. Vodorovne.

Vodorovný sneh	Bouldering na úrovni	Jerry našiel rajbas
DryTool na múre pod Sliezkym	So starými pánmi	Nástup do previsu

Ráno sme sa vybrali na turistiku, ale oproti vetru sa nedali ani oči otvoriť, no babie leto ako vyšité. Tak sme vytrvalo bouldrovali pod previsom večného dažďa a utvrdzovali sa v presvedčení, že toto tu my zajtra vylezieme.

Predseda večer zabojoval sám a ráno som s hrôzou zistil, že leží z polovice na posteli, vlastne tak ako došiel s výnimkou skeletov a z polovice visí dole smerom k nejakému dvojmetrovému chlapisku čo sa holé rozprestieralo na našej *** plávajucej podlahe. Ešte že riť mal zakrytú spacákom. Teda, potom sa to nejako vysvetlilo... No prišiel Marek.

Hneď po precitnutí Jerryho sme sa vybrali pod ten večný dážď a strhla sa „brutálna hákovačka.“ Trpel som jak pes a tesne podo mnou sa začali zliezať supy a podávajúc si fľaše najrôznejšieho charakteru s napätím čakali kedy sa celá tá rozbitá strecha zosype do doliny. S úškrnom oznamujem, že sa nestalo. Ciel sme stanovili na hornej hrane previsu a nikto neprotestoval, čo ma dosť potešilo.

Marek sa odhodlal že povyberá skoby a po malom pokĺznutí v traverze nám kinetická energia jeho objemného tela otrhala lanká z dvoch friendov a tretí pokrivila. Darmo, je to nezmar.

Nasledujúci večer bol takzvaný finálny a podľa toho aj vyzeral.

Za všetky zážitky spomeniem iba, že Predsedovi sa podarilo miestneho DJ prinútiť pod hrozbou fyzickej likvidácie zahrať Slíže. Jeho štandardný playlist začínal Moravankou a končil Senzusom, teda Slíže boli celkom fajn... nakoniec ako celý 84. THT a ako aj tie ostatné. Záverom by som chcel poďakovať celému realizačnému tímu, JAMESU, všetkým prednášajúcim a zúčastneným za to, že majú silu a odhodlanie pripraviť takú fajn akciu aj navzdory počasiu a všetkému...

Lezenie pohodové :)	Ale skoby držali	Tu sme boli
Vladko a Marek	Jerry a Vladko

Foto: Jerry, Text: ŠŠ