Milí priatelia, tu Vám porozprávame, ako sme našu Veľkú Africkú Výpravu (ďalej len VAV) videli my – partia osobností obývajúca lebku chalana, ktorého poznáte pod menom Embert. Vopred upozorňujem, že o lezení toho nebude veľa – mňa osobne ani nenapadne pripisovať tejto aktivite u dospelých ľudí nejaký význam. Ale sú tu aj jedinci, ktorí v ňom vidia dobre že nie zmysel života. Napríklad spolubývajúci s krycím menom Climby – ale on zase nemá literárne ambície. Tak sa pokúsim písať za všetkých ja.Sme tu totiž ako skupina ukrajinských robotníkov v prenajatom dvojizbovom byte. Väčšinou sme dobrí kamaráti, niektorí z nás sú trochu čudáci, pár jednotlivcov sa navzájom vyslovene nemusí a niektorí sa medzi sebou ani nepoznáme, lebo robíme na opačné smeny.
Keď sa lietadlo konečne odlepilo od Schwechatskej runwaye, bol som práve pri riadení – trochu ospalý a vo filozofickej nálade. Niekde som čítal, že pri akejkoľvek činnosti je najdôležitejšia motivácia. Do pléna teda hádžem otázku “Čo teda núti lezca z Košíc, aby si šiel zaliezť na Madagaskar? “
Do diskusie sa však zapojil spolubývajúci s krycím menom Rydlo (väčšinou sa ku kormidlu dostáva len medzi tretím a šiestym poldeci a asi jediný z nás vyhľadáva hádky a konflikty): “Pi4ovina, sú tam síce 800 metrové steny a kopa lezenia, ale to je aj hocikde inde (Wenden, Bergell, Chamonix). Takže keby šlo len o lezenie, človek by mohol ušetriť kopec času a peňazí a zaliezť si v Európe. “
Tentoraz mal ten vrták pravdu, tak Climby nadhodil, že za tým bude asi tá odveká chlapská túžba objavovať neobjavené a spoznávať nespoznané.
“To nemyslíš vážne – čo asi také nové objavíš? Veď tam boli už pred desiatimi rokmi Rado, Rasťo s Kazom a Šaňom a všelikým iným a minulý rok Šaky. Všetkých si vyspovedal do najmenších detailov, z internetu stiahol topá ciest, zistil počty nitov a zakrúžkoval kľúčové dĺžky. A teraz sa chceš štylizovať do polohy bádateľa odstraňujúceho biele škvrny na lezeckom glóbuse?”
Ten pičus mi vydrží neliezť na nervy maximálne dve minúty. Našťastie nám letuška práve podala plechovku Heinekena. Prisadol si k nám ešte jeden spolubývajúci (krycie meno Vedec) a hovorí: “Podľa mňa to robíme z presne toho istého dôvodu, z akého si ženské farbia vlasy a germáni chodia na Oktoberfest: proste zmena. Prešmyrgľujeme si drážky, ktoré nám do mozgu deň po dni vyrývajú práca, bouldrovka, rodina, víkendy v Zádieli a tak stále dookola.”Ak mal pravdu, tak cesta na Madagaskar je ekvivalentom prefarbenia si vlasov na zeleno s červeným melírom. Potom sme si dali ďalšie pivo a v Paríži na letisku ďalšie, takže riadenie prebrala zvyčajná partia so súhrnným názvom The Problemmakers. Len Radovi a ostatným členom VAV vďačíme za to, že sme sa dokázali presunúť cez celý Paríž na druhé letisko a nalodiť (teda nalietadliť) na druhý éroplán. To už sa k nám (účastníkom VAV) pripojil aj Verdon, ktorý priletel zo svojej americkej vlasti. Niektorí si pamätáte Verdona ešte z geologickej epochy zvanej T2. Dnes je to ale úplne iný človek - občan USA. Všetci ste už isto počuli o utrpení transvestitov – keď sa ženská narodí v tele chlapa a tak. Dumem o tom, aké ťažké to mal američan, čo sa narodil v Mlynkoch. Ale Verdon si napokon našiel cestu k svojej pravej identite. Obdivoval som ho, že dokázal v každej Madagaskarskej dedine žiadať Diet Coke. To ja by som s bryndzovými haluškami po pätnástom nechápavom odmietnutí prestal.
Ádr
Afrika
Bol tam aj Arnauld Petit
Cucumber
Cez okienka prenikajú lúče tropického úsvitu a odhaľujú strhané tváre pasažierov, ktorí strávili dvanásť hodín na svojich sedadlách s dvadsiatimi centimetrami priestoru na nohy a operadlom predošlého sedadla desať centimetrov od nosa. Transkontinentálne lety v economy class sú hrdým nástupcom zastaralejších mučebných nástrojov – napríklad v španielskej čižme Vám odumrela iba jediná noha. Nám noc ubehla v pohode – Punky hral s letuškami takú hru: ľahol si do uličky, krásne si vystrel nohy, pod hlavu si dal erárny vankúšik a spali sme ako v bavlnke. Teda tývch 20 minút, kým okolo nešla letuška a zdvorilo mu nevysvetlila, že z bezpečnostných dôvodov nie je dovolené počas letu ležať na podlahe. Vždy sa zatváril chápavo, počkal, kým tá usmievavá dievčina niekam zalezie a hneď si ľahol do druhej uličky. Tá hra ho asi bavila viac ako ich, lebo každé ďalšie upozornenie bolo menej zdvorilé a dievčiny postupom času oveľa menej usmievavé. Ale ráno sme mali zato k dispozícii relatívne použiteľné telo.
Tak toto je ten Madagaskar – v preplnenej miniatúrnej príletovej hale kŕdle úradníkov zapisujú kvantá nepotrebných údajov. Víza Vám aj tak predajú vedľa pri okienku za 60 EUR, takže tá práca nemá absolútne nijaký zmysel. No ale veď niekto to napokon robiť musí, že?
Po opustení colného priestoru sa na nás vrhnú očakávané davy milých černochov, ktorí nám chcú pomôcť s batožinou, zabezpečiť hotel, odviezť nás taxíkom, predať nejakú pičovinu a pod. Všetci si zdesene držíme peňaženky a foťáky. Riči sedí na bágloch, vytvárame okolo neho ochrannú hradbu. Rozmýšľam, čo by som asi nasledujúce tri týždne zažil, keby som sa nechal odviesť niektorým z týchto týpkov.
Miestni sú mi na prvý pohľad nejakí povedomí: počerné týpky bývajúce v chatrčiach, okolo húfy usoplených detí , ženy so zlatými zubami (až do konca pobytu sme nezistili kto im ich osádza – iba to, že sa dedia). Ale potom som pocítil k tým ľuďom úctu: na rozdiel od našich domorodcov nedostávajú od štátu nijaké dávky. Dokážu sa uživiť hrdlačením na svojich políčkach (pozrite si niekedy dokumentárny film o prácnosti pestovania ryže). Sú odkázaní sami na seba – v prípade neúrody sú asi hladní, my sme však vyslovene podviživených ľudí nevideli. Na druhej strane keď jete iba ryžu a maniok a ceý deň ťaháte rikšu, faldíky sa Vám nad plavkami robiť nebudú.
Z Antananariva na miesto určenia nás viezol šofér, ktorému sa v zákrutách darilo z našej sedemčlennej skupinky dostávať výkriky, za aké by sa nemusela hanbiť posádka nijakej húsenkovej dráhy v USA. Počas zastávky na obed si spolubývajúci s krycím menom Pózer presadil dva steaky zo zebu (aj keď som ho poučoval o výhodách ľahkej stravy v trópoch), takže zvyšok cesty bol bojom o udržanie si týchto cenných bielkovín v tráviacom trakte. Asi po 215 hodinách nás to vypľulo v campe Catta. Ráno Climby prebral riadenie, vybehol zo stanu a žasol nad výškou, sklonom a hladkosťou okolitých stien a horúčkovito ich fotografoval. To sa neskôr opakovalo každé ráno a tak z 30 fotiek, čo sme tam spravili je asi 28 pohľadov na Tsaranoro a Karambony pri východe slnka.
Karambony - lavou hranou vedie RAIN BOTO
Tak sme šli s Radom na rozlezenie cestu Linea Bianca – 7 dĺžok, 7a. Bohužiaľ sa potvrdilo, že miestna skala a vôbec lezenie prakticky nemá chybu, a tak nasledujúce dva týždňe boli lezeckou orgiou plne v režii Climbiho a spol. Tí maniaci nám skoro odrovnali telo. Koľkokrát sme im dohovárali, že je dehydrované, že nohy od bolesti odumierajú, že prsty nie sú schopné už ani otvoriť karabínu. Oni si mleli stále dookola to svoje o fantastických dĺžkach, neuveriteľnej skale a dokonalej expozícii. Boli úplne v tranze a nedali si vyrvať riadenie. Ku koncu im už fakt preskakovalo (oni tomu vraveli, že sú fajn rozlezení) a my ostatní sme len v kútiku čakali, kedy nás zabijú nejakou dvadsaťmetrovou držkou. Začalo to vlastne hneď na ďalší deň, keď sme sa vybrali liezť cestu Cucumber flying circus (13 dl, 7b+). Tento skvost vytvorený poľskými bratmi ešte v r. 1991 je vraj málo opakovaný, s dobrým istením a engáge.(Neskôr sme zistili, že dobré istenie znamená kvalitu nitov. Keď sú napr. nerezové priemeru 10 mm, tak je istenie dobré, aj keď sú len dva na dĺžku. Hustotu nitov označovalo to slovíčko engáge, ale nikto nemal poruke slovník, tak sme nezistili, čo to znamená. Resp. sme to zistili až v tej ceste...). Normálnemu človeku by ako varovanie stačilo, že Rado zapytlil už prvú dĺžku za 5c v položenej platni s tým, že druhý nit je kurva, ale kurva ďaleko, a že on má doma rodinu, a tak a či to ako nechceme skúsiť my. Ja, čo som sa už pri jeho istení a pri pohľade na ozrutnú stenu nad nami triasol od strachu som skoro vykríkl od radosti – jasné jebeme na to, sme predsa ľudia nie? Ale k riadeniu sa predrali Pózer s ešte jedným týpkom, čo ho poznám len z videnia (myslím, že sa ukázal kedysi dávno asi dvakrát v Dolomitoch a raz v Labáku). Tak sme sa naviazali a vydali sa machrovať. Dokonca aj ja, ktorému sú F1, lezenie a podobné privitimizmy ukradnuté som musel uznať, že na nás musel byť úchvatný pohľad ako sa klepeme v zemovke 15 metrov nad zemou . Keď sme konečne cvakli ten druhý nit, nebolo už cesty späť: Rado sa bál, že ak nejakú dĺžku nedá, tak že sa zase budeme peredvádzať a on bude musieť počúvať Rydlove poznámky typu „Nebolo to vôbec ťažké, musíš prosto veriť tým nohám“. (Netušil, že sme boli po každej našej dĺžke na hranici psychického kolapsu a nijakého ďalšieho machrovania by sme fakt neboli schopní). My sme zase nechceli stratiť svoj nečakane nadobudnutý kredit a tak sme liezli doslova od vidím do nevidím. Konečne sa zotmelo a tak sme mohli bez straty tváre zlaniť z podvrcholovej police. Ostali nám posledné dve dĺžky za 6b. Pózer a jeho Radov náprotivok kuli plány, že sa sem vrátime, dáme kľúčovú dĺžku RP a dolezieme až na vrchol. Našťastie k tomu nikdy nedošlo. Nočné zlaňovanie je vždy zážitkom aj pre tých, čo ich lezenie nebaví, toto nám navyše spestrovala kolónia kaloňov (to sú také líšky s krídlami), čo pri pocite ohrozenia zo vzduchu hromadne osierajú votrelcov. Potom sme s Radom liezli ešte: Hichos de la Piedri (13 dl, 7b), Grande giro d’Aosta (10 dl.,7b), Karma Chameleon (8 dl, 7b),na skúšku prvých 8 dĺžok z cesty MORA-MORA (cesta je za 8a+, dĺžky, čo sme liezli boli do 7b+) a keď mal Rado rest tak so Zuzkou Black Magic Womwn (5 dl, 6c+) a Gypsy Crag (3 dl, 7a+ - nezabudnuteľný špárokomín. Citujem Zuzku: „Tak toto je tá jebačka!“) a s kamarátom Vaškom Švajčiarsku cestu (4 dl, 6b+). Nakoniec sme sa s Radom hecli aj do legendárnej morálovky Rain Boto (10 dl, 7b+). Rasťo písal, že tam hrozia až štyridsaťmetrové držky. Ale nie je to také zlé – prvá polovica sú špáry, kde sa dá zaistiť (ak máte Camalot č.6 – my sme bohužiaľ nemali) a hore už dzignete maxinmálne 30 m (teda ak vydrží speleo nit 8x35 mm pod vami). Za pekný športový zážitok považujem aj natiahnutie 90 m dĺžky na 60 m lane, ale nakoniec sme to prežili a splnili tak cieľ expedície (prežiť).
Krajinka
Logo sponzora
Rasto v švajčiarskej ceste
Steny a ryžove polia
Verdon
Climby Vám ešte odkazuje, že miestna žula je prakticky bez špár a lezie sa po kryštáloch, kyzoch a lupeňoch ktoré vyrastajú všade, okrem veľmi položených úsekov, kde sa lezie po ničom (ale na to sme z depresívnej doliny zvyknutí). Steny sú položené až kolmé, previsnuté úseky sú skôr raritou, takže je to hlavne o nohách. Stupy sú dobré, žula drží. Problémom sa stáva hlavne dĺžka ciest. Lezenie je veľmi vyrovnané a dĺžky mávajú aspoň 55 metrov. Takže ak idete dĺžku ako druhý a potom ďalšiu ťaháte, leziete vkuse aj 120 metrov. Ak sa Vám niekedy na Vtáčniku zdalo, že Vám odumierajú v lezečkách nohy, tak si to dajte na druhú a viete o čom hovorím. A istenie že je v moderných cestách v pohode. Eštev krátkosti o ostatných účastníkoch VAV:
Duško s Ričim sa zakusli do prvovýstupu stredom najvyššej steny v oblasti (Tsaranoro Be). Duško sa namotal na článok z Montany, v ktorom autori vedľajšej cesty Shortcut (7c, asi 16 dĺžok) kladú dôraz na „dobrý štýl“. Ten sa vyznačuje hlavne tým, že „umiestnenie nitov nemá uľahčovať prelez“. Čiže nit najďalej ako sa len dá a v prípade, že je to tam ťažké, tak ešte o kus vyššie. Verdon mal so sebou obrovský ďalekohľad so statívom, takže sme tie dve bodky uprostred ozrutej hladkej steny mohli pozorovať z campu – z terasy s pivkom v ruke. Aj cez objektív bolo jasné, že to nebude zadarmo. Ale chlapci postupovali rovnomerným tempom a tak som si vytvorili hypotézu, že je to tam (aj keď nevyzerá) asi ľahké, keď postupujú priamo ako podľa pravítka a nity jebú po desiatich metroch (ako popíšem nižšie, táto hypotéza sa nepotvrdila). Posledný deň, keď boli chlapci asi 50 m pod vrchom sa začalo stmievať. Tu Riči v záverečnom nápore odliezol ďaleko od nitu s tým, že to dorazí na vrchol. Lano mu ale došlo ešte v stene. Čo už taký čas. Repšnúra na ťahanie vŕtačky má 30 m a tak ju nechal cvaknutú hlboko pod sebou. Tu sa diera na nit vyšťať nedá a tak dal náš Riči Dušanovi povel aby sa na štande odviazal z lana. Potom už v pohode mohol doliezť tých zvýšných 20 m – sólo pod vrcholovou hranou steny vysokej 800 m. Potom zlanil z nejakej buľvy k poslednému nitu a cesta Old Master bola hotová. Ja len podotýkam, že posledná dĺžka patrí medzi najťažšie v celej ceste, je za 7b+...Príbeh porovnateľný s Hardingovým heroickým finišom v The Nose. Ďalšie podrobnosti sa isto dozviete od prvovýstupcov priamo. Po tom, čo chlapci dali Old Mastera RP, sme si my s Radom povedali, že by sa zišlo potvrdiť/degradovať obtiažnosť a šli sme to skúsiť. Tajne sme dúfali, že keď už sme tak dobre rozlezení a máme za sebou miestne morálovky, tak že by sme na to mohli mať aspoň našim obľúbeným štýlom AF. Ale nemali sme: súvisle ťažké lezenie s 8 – 10 metrovými odlezmi a bouldrami vysoko nad nitmi boli nad naše hlavne psychické sily. Po siedmych dĺžkach sme došli na koniec fixov, čo tu ešte zatiaľ viseli a zrazu nebolo toho, čo by šiel ťahať ďalšiu dĺžku. Dokonca aj ten macher s Pózerom zaliezli až niekam hlboko dozadu lebky a tak sme mohli chlapcom potvrdiť/pritvrdiť klasifikáciu a uistiť ich, že spravili poriadny prásk. Napriek takmer ľudovej obtiažnosti 7b+ sa na túto cestu rady stáť isto nebudú...
My s Radom sme si odišli hojiť egá prvovýstupom na panenský kopec, ktorý vidieť v dialke z vrcholov lezených stien. Teda ono naokolo vidieť veľa panenských stien, ale to sú obyčajné 600 metrové žulové monolity, po akých tu ani pes neštekne. „Náš“ kopec bol zaujímavý tým, že mal na vrchole obrovskú kamennú guľu. Z tejto africkej Starostovej bolo vidieť len hornú časť, takže sme nevedeli odhadnúť, aká je tá stena vysoká. Tak sme si nabalili 15 nitov, vŕtačku, vodu na 3 dni a vydali sme na miesta, kde ruka belocha ešte nevkročila. Tak vznikla cesta ADR, 3 dl. 6c. O prvé opakovanie sa postarali Rasťo so Zuzkou (nakecali sme im, že pod stenou je romantická lúčka ako stvorená na jebačku, inak by sa tam pol dňa kvôli tým pár metrom lezenia netrepali). Dve nové skalkárske cesty nad campom pridal aj Verdon.
Konečne majú všetci dosť lezenia a tak hurá na dva dni k moru (Climby bol so svojim návrhom ostať až dokonca a ešte si niečo pekné vyliezť demokraticky prehlasovaný interne aj externe). Vraj to je osemnásť hodín autom (tak to teda z Košíc máme k moru podstatne bližšie), no čo nejak to vydržíme. Po osemnástich hodinách sme však boli akurát na polceste. Ešte že je na čo pozerať: domorodé dediny (páčil sa mi ich hygienický systém: sralo sa do rieky poniže chatrče, umývalo a pralo sa rovno pred chatrčou a voda na pitie sa naberala povyše chatrče. Škoda len, že chatrče sú tam každé tri metre.), baobaby, ryžové polia, hory – hotový Discovery Chanel. Po 33 hodinách sme konečne na mieste a na duhý deň musíme páliť späť. Aj tak to tam bola nuda: nekonečné pláže z bieleho piesku olemované z jednej strany kokosovými palmami a z druhej oceánom, na obzore domorodé katamarany. Takýto gýč predsa poznáme z katalógov všetkých cestoviek. A nikde ani boulder. Na takúto „atrakciu“ jeden deň bohato stačí. Ostatní účastníci VAV sa rozhodli pre návrat lietadlom. Aj ja som sa desil ďalšieho tridsaťhodinového pobytu v aute, ale povedal som si, že je to vždy lepšie ako ležať na pláži. Po tomto výlete mi spiatočný let pripadal krátky a pohodlný. Sme doma, mozok vyhobľovaný dohladka, tak hurááá do frézovania nových drážok. Je štvrtok, takže poobede bouldrovka a zajtra Zádiel.
