Strach považujeme za samozrejmú súčasť nášho športu. Snažíme sa ho odstániť, resp. prekonať. A to je práve tá chyba. Strach je totiž super stimulátor a dnes si ukážeme jednu jednoduchú techniku, ako s jeho pomocou zlepšiť svoje lezecké výkony. Lebo strach máme práve na to, aby sme dokázali podať mimoriadne výkony. V skutočnosti nikto nevie, aký je svetový rekord v behu na 100 metrov, lebo keď v Keni niekoho naháňa lev, nie je tam žiadny časomerač. Aj Ty si možno spomenieš na situáciu typu “Kebyže je tam istenie, tak to nevyleziem”. No len si predstav, čo by sa s Tebou stalo, ak by si sa v tom fleku nejakým pošahaným dychovým cvičením stresu zbavil.

Prečo potom strach pri lezení pôsobí skoro vždy opačne a mení nás na rozklepané, lezenia neschopné trosky? Podľa učebníc (aj keď od pochybných autorov, čiže nie odo mňa) je reakciou organizmu na stres známe U/U (útek alebo útok). Ty musíš docieliť len to, aby to bol vždy útok. A to závisí od toho, čoho sa bojíš a ako veľmi sa bojíš:

Treba sa totiž báť poriadne. Lezci sa často boja príliš málo. Taký bežný strach najčastejšie vedie k reakcii typu útek (zlezieš k poslednému borháku a odsadneš si). Na reakciu typu útok je potrebný silný, zúfalý, najlepšie panický strach: Krysa pred mačkou uteká, ale ak je zahnaná do kúta a hrozí jej smrť, vtedy zaútočí aj na psa. A to je ten stav, do ktorého sa musíš dostať.

Zamyslime sa ešte trochu nad tým, čoho sa vlastne ľudia pri lezení boja. Pádu? Samotný pád predsa nijako neublíži. Teda skôr možného zranenia pri páde. OK, to by mohlo byť. Ale málokto je až taká baba, že by sa naozaj bál toho, čo mu na skalkách pri páde reálne hrozí – že si oškrie koleno, ak ho istič vezme príliš natvrdo. V skutočnosti sa bojíme niečoho iného, čo je také strašné, že nás to desí, aj keď je to krajne nepravdepodobné: Ťažkého zranenia, ku ktorému môže dôjsť, iba ak by sa zlomil borhák, roztrhlo lano a pod.

To zranenie by nám mohlo spôsobiť veľa bolesti, zanechať na nás aj trvalé následky, úplne nám zničiť život, poprípade dokonca znemožniť lezenie. Naozaj strašná predstava a strach sa tu preto zdá byť namieste. Spomínané riziko je však oveľa väčšie v iných situáciách, ktorých sa lezci paradoxne vôbec neboja, naopak sa do nich hrnú. Kto niekedy videl ako všetci obletujú, keď príde do Zádielu na chatu nová baba, vie o čom hovorím. Ale zase som odbočil.

Ide o to, že keď si nohami pri borháku, bojíš sa (odretého kolena) a preto do lezenia nedáš všetko a radšej sa vrátiš a odsadneš. Predstav si ale, že by si sa toho odsadnutia bál viac ako toho odretého kolena. Ak by si napríklad vedel, že keď odsadneš, stane sa Ti niečo fakt hrozné. V takomto prípade by si logicky zabojoval naplno, lebo so strachom je to ako s bolesťou. Vnímame iba ten najväčší.

Pôvodne v lezení túto funkciu plnil strach z posmechu okolia (nesprávne označovaný ako falošné hrdinstvo – ako môže byť hrdinstvo falošné???). Napr. kto dal na piesku kruh príliš blízko, nemohol sa v krčme ani ukázať. Aké skvelé výsledky to prinášalo sa môže presvedčiť každý sám, stačí sa poprechádzať po hociktorej pieskovcovej oblasti. Dnes je však bohužiaľ verejná mienka úplne deformovaná a prevláda zvrátený názor, že „Hlavne zdravie, načo riskovať“. Je jasné, že takéto okolie Ťa k nijakým výkonom nevyhecuje. Aby si nemusel čakať, kým sa svet zmení, skús toto:

Dohodni sa s kamošmi, že kto prejaví pri lezení strach musí strpieť trest. Dohodnuté tresty musia byť strašné a ich podstúpenie nekompromisne vynucované. Napr.: Kto sadne, pôjde domov vlakom len v slipoch, zaplatí v piatok účet v Kojšovskej krčme, zlaní z Rockodromu Durfflerom a pod. Zlepšenie morálu garantujem!

Najviac sa človek desí neznámeho, preto odporúčam popýtať spolulezcov, nech Ti vymyslia trest, napíšu ho na papier a zalepia do obálky. Ak sadneš, musíš obálku otvoriť a urobiť čo je tam napísané. Neviem akých známych máš Ty, ale ja osobne by som radšej riskoval pád 10 metrov dolu hlavou do čoku, ako splnenie niečoho, čo by vymysleli tí maniaci.

MB