Na jar sme boli na miniexpedícii v Maroku. Po návrate z takejto pomerne exotickej destinácie káže zvyk napísať základné informácie + pár dojmov + pripojiť pár fotiek a capnúť to na klubový web / do jamesáka. Predtým než sa zhostím tejto úlohy, musím Vám rozpovedať jeden psychodelický zážitok. Pozor, nesúvisí s lezením, preto prosím citlivé typy nasledujúci odstavec preskočiť.   Bolo to na konci jednej párty u kamoša na byte.

Poznáte ten čas okolo tretej nadránom: väčšina kamošov popitých spala porozhadzovaných kade tade, tí aktívnejší riešili po kútoch niečo s babami a tí normálni dávno odišli. Mne sa zdalo, že nemám dosť, tak som si k ďalšej decovej vodke ubalil ešte jointa. Sedel som sám pri stole, všetko okolo sa príjemne húpalo a v celom vesmíre neexistoval ani jeden problém. Zrazu začujem vo vnútri v hlave hlas:  “EMBER, HOVORÍ K TEBE BOH!”.
Kua dobrá sorta, pomyslel som si a s úsmevom sa pýtam: “Ktorý?”.
“JE IBA JEDEN BOH! A TY TERAZ SO MNOU SMIEŠ HOVORIŤ!!!” ozvalo sa mi v hlave tak silno, že keby ten hlas prechádzal cez uši, roztrhal by mi bubienky. To ma vytrhlo z raušu a, poviem to rovno, nasralo. “A o čom? Ja sa totiž bavím zásadne iba o lezení.”
“TEBA NEZAUJÍMA ZMYSEL ŽIVOTA ANI TVOJ OSUD?” ozvalo sa už oveľa miernejším hlasom.
“Ani moc nie a navyše to všetko už viem. Prečo chceš so mnou hovoriť?” Myslel som na tých, o ktorých sa vie, že s NÍM hovorili (alebo si to mysleli) – všetci z toho mali riadne trable. Kútikom oka som zbadal, že kamoš v rohu sa na chvíľu prestal venovať partnerkiným mandliam a pobavene pozoroval, ako sa rozprávam sám so sebou.
“BUDEŠ ODMENENÝ ZA DOBRÝ SKUTOK”
“A aký preboha?” Nespomínal som si na nič takého, čo by mal riešiť ON osobne.
“TEN SKUTOK SA EŠTE NESTAL A ANI HO NEVYKONÁŠ TY. JA NIKDY NEODMEŇUJEM TÝCH, ČO SI TO ZASLÚŽIA, ALE SOM SPRAVODLIVÝ, TAKŽE NIEKOHO ODMENIŤ MUSÍM.”
“Tak to je super, koľko mám želaní?” normálne som sa naplno rehotal.
“JEDNO A DOBRE SI HO ROZMYSLI, VIACERÍM SA POTOM NEPÁČILO, KEĎ SA ICH PRIANIE SPLNILO”.
“A môžem si želať fakt hocičo?”
“ZABÚDAŠ S KÝM HOVORÍŠ ?!?”
“Jaj soráč… OK, tak chcem poriadne skaly na lezenie”
“TO MÁ BYŤ ČO? VEĎ SKÁL SOM NAROBIL VŠADE PLNO”
To ma rozohnilo: “Ale akých, kurva, akých! A kde! Ani jedny skaly nie sú bez chyby. Turne Ti celkom vyšli, ale sú trochu nízke – vieš ja si sem tam rád zaleziem aj také viacdĺžkovky. Yosemity tiež nie sú zlé, veľké steny a super počko, ale tie cesty – samá špára, fuj. V Arcu sú zase mraky Germánov a tie bigwally sú rozbité, Madagaskar je na druhom konci sveta, v Ratikone furt prší, na pieskoch sa idem posrať, na Venezuelské stolové hory treba pol roka dovolenky, Tatry…”
“TAKŽE PODĽA TEBA SOM ASI RIADNY FUŠER, ČO?” prerušil ma so smiechom uprostred vety.”TAK MI POROZPRÁVAJ AKO BY TAKA LEZECKÁ OBLASŤ MALA VYZERAŤ PODĽA TEBA”
Otrávene som mávol rukou: “A načo? Čo spravíš? Na počkanie mi niečo vyvrásniš? Ha Ha. Už to vidím – odzajtra sledujem správy.”
“JA SOM MIMO ČAS, POVEDZ ČO ŽIADAŠ A JA TAKÉ SKALY SPRAVÍM PRED MILIÓNOM ROKOV, NECHAJ TO NA MŇA”
“Tak dobre: v prvom rade tam musí byť super skala. Pevná, kompaktná, previsnutá a chytovatá. Kopa skalkárskych vytrvalostných ciest po čorérach a aj veľké steny. Také desaťdĺžkové. A mohli by tam byť aj väčšie, také dvadsaťťdĺžkové. A pekne vyborhákované. Áno, chcem dvadsať dĺžok do previsu a aby mi stačili len expresy.A tých ciest nech tam je aspoň 50 v každej obtiažnosti, nech je z čoho vyberať. A žiadne lokre. A tých stien plno veľa, aby sa vždy dali robiť nové cesty” zdalo sa, že pozorne počúva, tak som sa ešte zamyslel. “Vieš, malo by to byť také miesto ako El Chorro – že sa tam nedá dostať autom. Aby tam boli len takí tí mimo mainstreamoví lezci a žiadni turisti. Ale nech to zase nieje niekde v riťi, kde treba ísť ďaleko pešo. A nech je to niekde na púšti, nech tam neprší, ale nech je to vysoko aby tam nebolo horúco. No,sem tam tam ale môže byť búrka, nech sú nejaké historky k pivu.
“TAKŽE 500 METRO DO PREVISU…” tváril sa ako čašník čo si zapisuje objednávku. Ja som bol už ale rozbehnutý (kto ma pozná, vie, že dokážem rozprávať rýchlejšie ako iní počúvať): “Ale nemusí byť všetko previs, sprav tam aj také krásne kolmé a položené platne ako v Zádieli a môžu tam byť aj nejaké cesty po zakladačkách, nech je sranda”- Spomínal som na svoje najsilnejšie lezecké zážitky. “A na skale nech je všade plno dierok na háčiky, nech sa dajú robiť cesty zdola. A skala by mohla byť červená, vieš, tie fotky z Blue Mountains vyzerajú super. ”
“TO JE VŠETKO?”
“Jasné, že nie. To miesto by malo byť také magické, vieš ako keď prídeš do Ádru alebo pod Tre Cime. A exotické, aby tam bolo čo robiť aj cez restdaye. Mala by tam byť úžasná príroda a nejaká riadna haluz, vieš ako to behanie cez tunely v Chorre alebo vodopád v Schleieri.” Rozmýšľal som, či som na niečo nezabudol. “Aha, a ešte nech je tam lacno a kopec chlastu a baby nech tam chodia nahé!”
“ZASE ZABÚDAŠ KTO SOM? CHLAST A BABY NIE! INAK OK.”
Viac si z toho večera nepamätám, ale ráno som si pri káve listoval dajaký lezecký časák. A tam fotky 700 metrových červených stien dakde na Sahare. K tomu Piolov výlev že “The best rock I have ever climbed” No uznajte, také niečo otrasie aj zarytým ateistom, sám neviem, čo si mám o tom myslieť… Ale k veci:

[View with PicLens]

Taghia sa nachádza v pohorí Atlas uprostred Sahary. Je to malebné údolie bez cesty pre autá, ale pre našinca prekvapivo ľahko dostupné: letenka do Casablanky alebo Marakéša sa dá zohnať za rozumnú cenu (z Barcelony vraj za 50€) a odtiaľ taxíkom alebo busom do Zawiaty. Po jedenapolhodinovom treku horským údolím ste v malebnej berberskej dedine Taghia. Všade naokolo sú skaly z pevného chytovatého vápenca. Od skaliek po 700 m bigwally. Už len prechádzka kaňonmi je zážitok: vodopády a vyvieračky, tisícročné stromy a najmä berberské ferraty (to pastieri robia z driev a šutrov všelijaké mostíky, aby sa kozy dostali cez neschodné úseky. Celé to drží len za cenu porušenia základných zákonov statiky. Keby si mal inú možnosť, určite by si sa na ne neodvážil). Cesty tu robia francúzi a španieli, takže super odistené, jeden kaňon ale nechali viac menej na zakladačkové cesty. Každý si vyberie a ak nie, môže si spraviť vlastnú cestu. Potenciál oblasti je využitý asi na 25%. Za 10€ na deň máte ubytko s plnou penziou v štýlovom berberskom domci. Jediný problém je s chlastom a babám sa môžete pozerať iba na oči (Maroko je moslimská krajina).   Keď sme tam boli my (cez Veľkú noc), polovicu času snežilo… S niektorími nevybabreš.

MB